Mottom ľudí, ktorých túžbou jespoznávanie sveta a jedincov v ňom žijúcich by podľa môjho skromnéhonázoru mohlo byť aj : „Okúsiť treba všetko, čo aspoň trocha pomôže mojej osobenahliadnuť pod pokličku zložitosti svetového diania.“ doplnené o vetu : „Potom, čo pomyselne ochutnáme z veľkého množstva zážitkov sa dozvieme buď ženám stačilo a sme prejedený, to jest sýty do konca života alebo že chcemena tanier zvedavosti priniesť ešte viac chodov a nadžgávať sa ďalej.“
Som zvedavý, kedy príde čas a ja sipoviem, že teda stačilo. Pri najlepšej konštatácii hviezdnych zoskupeníusporiadaných nad mojou hlavou to nebude skôr ako o dvadsať rokov. Tosamozrejme nepočítam rôzne bizarné pravdepodobnosti, ktoré by mohli zhatiť mojeplány do budúcna. Viem jedno a to, že skvelou príležitosťou ako obohatiťmoje poznanie je raz za čas si zájsť na výpadovku z mesta, odložiť bokombatoh, nasadiť si slnečné okuliare a vyhodiť stopku v podobe môjhovztýčeného palca. Jeho úlohou je zapôsobiť na city šoférov, ktoré ovplyvniaúsudok zdatného piráta ciest natoľko, že stratí súdnosť, dupne v rýchlostipohybujúcej sa okolo 100km/h na brzdu, zblokuje cez tri pruhy dve autá a zastavími na krajnici. Zo sedadla spolujazdca odhodí nedojedený sendvič a pohár skolou, pre stále častejšie ozývajúce sa národné hlasy uvediem aj niečo typickejšie,bryndzové halušky a žinčicu a ladným kývnutím ruky mi ponúkne miestovedľa seba. Romantika rozhovoru s úplne cudzím človekom môže započaťsvoju dramaturgiu.
Cez víkend sa mi do tejto celkom bežnejsituácie priplietla ešte jedna milá okolnosť. Stopol som vcelku rýchlojazdiaceho „suseda“ z Miskovca ( Miskolca ) ktorý vďaka odlišnej jazykovejskupine rozumel po slovensky akurát Tokaj J Prišlo teda na jazykanglický, spájací článok mnohých bezvýchodiskových situácii. Môj milý maďarskýpriateľ bol človek tak v gramatike ako aj v slovnej zásobe veľmizdatný, avšak na jeho aj moju škodu strávil polovicu života pobehovaním posvete, čo sa podpísalo na jeho katastroficky nezrozumiteľnej výslovnosti. Bolato zmiešanina všetkého, čo sa zjavuje v nočných morách každejangličtinárky, ktorá neuznáva inú než rýdzo „Oxfordskú výslovnosť“. Snažil somsa ako som vedel, ale nikdy sa mi nepodarilo porozumieť mu na prvý pokus.Nevadí, zabavil sa. A aj ja. Malebný kraj na východe Slovenska mu tentokrát poslúžil ako tranzitný priestor, keďže sa predieral cez naše cesty do Poľska.Zhodou okolností som do Miskolca často jazdieval so svojou rodinou, takže témna rozhovor bolo habadej. Je to zvláštne, ale veci sa tam menia presne tak, akona Slovensku. Veci sa budujú a búrajú, moje obľúbené kúpalisko samodernizovalo a dostalo na oveľa vyššiu úroveň, takpovediac vyrástlo. A ľudíštvú stále sa opakujúce spory Slovensko – Maďarsko. Nechcú nič počuť o ukradnutejzemi, nič o nacionalistoch v podobe Národnej gardy a podobne. Chcú sižiť svoj život.
„To len politici rozdúchavajú ohne. A cvoci.“Veru, boli sme si podobní.
Pri diaľničnom nadjazde na nás zakývalchlapec ktorého pozorne strážila jeho mamička. Okamžite im zakýval a dodal: „Heh, ja mám tiež syna. Má dva a pol rok. Už sa naňho hrozne teším. Vieš,iba kvôli nemu idem tak ďaleko. Na jednej strane s ním nie som, ale nadruhej, firmy na celom sveta platia viac za to, ak dokážeš plávať aj zahranicami svojej krajiny.“
A teraz mi povedzte, ako má mladýčlovek ako ja uveriť tomu, že vo svete sa len kradne a zabíja ? Ja v totejtelke alebo v Strážnej veži už o nič iné ani nezavadím
Nič to za to, vyhodený som bol na okrajiPrešova. Vzhľadom k tomu, že naše cesty neboli totožné, bolo to pochopiteľné.Blbé bolo, že som si musel prešliapať cestu na opačný koniec mesta. Nevadí,zapojil som slúchadlá do MPtrojky a hneď mi bolo HEJ!!!
Ani nie po pätnástich minútach stopovaniasmerom von z Prešova mi zastavil nákladný voz s ŠPZ mesta Žilina. „Hmm,tak toto asi nebude nejaký cudzinec.“ Pomyslel som si. A veru. Slovák jakrepa. Kamionista z Pobrežia Slotoviny mi ponúkol miesto po svojej pravicia povedal, že ma môže hodiť až do Popradu. Koľké šťastie.
Tento môj spoločník bol trocha menejzhovorčivý. Niečo išlo ľahšie, niečo ťažšie. Po ohovorili sme výstavbu diaľnic,zákernosti a kľukatosti talianskych cestných labyrintov, výhody a nevýhodycechu kamionistov.
„Pozri, ja robím to, čo ma baví. Je sícepravda, že cez týždeň skoro vôbec nie som doma, ale čo, budem tam sedieť sozaloženými rukami a čakať ?“
Porozprával mi super veci, ako bol naRobbieho Williamsa v Miláne a ako kvôli jeho koncertu skoro prišiel o zárobok,ktorý by aj tak neľutoval, lebo „To sa musí vidieť!!!“ Ako prestál už celé dniv zápchach, ako chcel na mýtnej stanici v Taliansku pred seba pustiťkolegu z Púchova a ten vďaka jeho dobrote nabral akýsi „osobák“ a zaručilsi tak poldenné naťahovanie sa s talianskymi policajtmi.
Teraz bol na ceste domov a tešil sa. „Dnesvečer pôjde ruka hore.“ usmial sa „Kamarát oslavuje, tak ma pozval. Už som topotreboval, vkuse len jazdím a niekedy zabúdam na to, že aj ja potrebujemvypnúť.“
V mysli som si pomyslel, že dnes som na svojej ceste stretol dvoch totožných ľudí. Nezáleží na tom, že jeden riadil obrovský nákladiak a ten druhý štýlový osobný voz. Platení boli skoro rovnako ( po tom čo som si vypočul čosi o mesačnom zárobku kamionistu som ostal trocha zarazený :-) a aj voľného času mali asi tak za rovnaký kus. Obaja dreli preto, aby sa mali dobre a aby zabezpečili seba a asvoje rodiny. Také obyčajné ...
