reklama

" Vieš, keby ľudia nemali srdce, tak čo by to boli za ľudia ? "

Dôkaz o tom, že náhoda si svoje obete nevyberá, sa mi naservíroval rovno do môjho kupé v rýchliku smerujúcom z Košíc do Žiliny. To, že stretnem Jožka, s ktorým som už raz mal tú česť prehodiť pár slov pred niečo vyše dvoma týždňami na autobusovej stanici v Poprade, som naozaj v pláne nemal.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (13)

 Neviem prečo, ale mám šťastie na čudákov, bezdomovcov a podivínov všakovakých tvarov a veľkostí. Dosť často sa mi doma v Košiciach stáva, že si uprostred môjho nekonečného čakania na zastávke autobusu ku mne uprostred noci prisadne nejaký špinou až po končeky vlasov pokrytý, po alkohole páchnucí, no v srdci milý a svojskym spôsobom priateľský pán či pani. Začnú sa s vami nenútene rozprávať, dávajú vám jednoduché otazky a porovnávajú to s ich vlastnou skúsenosťou a realitou. Po takých desiatich minútach dostanete pocit, že by ste možno aj mohli zabudnúť na autobus a s dotyčným prekecať celú noc. Avšak, vrátite sa do reality po otázke, či by ste mu neprispeli na pivo alebo cigarety. Aspoň mňa to vždy odradí od ďalšieho vypytovania sa.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Jožko bol cigán, ktorý sa mne a kamarátovi ( pozri tu ) prihovoril na pivku. Jožko ani tak nie je Jožko, ale 42-ročný Jozef, s ktorým sa veru už od mladosti veľmi život nemaznal. Vtedy sme sa s ním porozprávali o tom, že má narodeniny, že čaká na vlak do Starej Ľubovne, odkial pochádza a tak ... skončilo to prosbou o prispenie na pivo ... prispeli sme. Nech si dá, však aj my ho ľúbime

 Druhýkrát to bola už o dosť väčšia romantika. Ležal som v mojom prázdnom kupéčku, pripravený zaspäť a prečkať tak zvyšok cesty z Popradu do Žiliny. Asi po minúte, čo sa vlak pohol zo stanice v meste pod Tatrami sa otvorili dvere a hlas s nezameniteľným prízvukom sa ma opýtal, či je tu voľné. Otvoril som oči a koho to nevidím. Jozef !!! Opierajúci sa o dve barly sa na mňa s úsmevom pozeral tento svojský cigán ( sám vravel, že má radšej slovo cigán ako róm na označenie svojho pôvodu ), ktorého sme stretli pred nedávnom. Vravím, jasné, len si sadni. Tak trocha začudovane sa na mňa pozrel, prečo mu tykám, ale sadol si. Očividne si na mňa nepamätal. Až keď som mu priblížil, kto som a kde sme sa sa stretli, rozpamätal sa na mňa a hneď mi podával ruku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

" To si ty ? Jasné, už si spomínam. Si bol ešte s kamošom v krčme. Ste šli do Tatier. Ako sa má kamarát ?"

 Bol som celkom rád, že si ku mne prisadol niekto, s kým si môžem pokecať. Prvé, čo som sa ho opýtal po frázach ako : " Kam cestuješ ? Do kedy tam budeš ? " a iné bolo, čo to má s nohou. Nehovorilo sa mu to ľahko, očividne ho stále bolelo, čo sa mu stalo. Nohu mu museli amputovať po tom, ako ho asi kilometer ťahal nákladný vlak. Namiesto nej má protézu, už 16 rokov. Každý ôsmy deň v mesiaci dostáva invalidný dôchodok, má preukaz ZŤP a iné výhody. Jedinou jeho nevýhodou je, že nemá nohu. S ňou stratil aj väčšinú šancí zamestnať sa. Preto aj jazdí na čierno po vlakoch, aby mal ako zabiť deň.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Ďalej som z neho dostal, že je rozvedený, jeho jediná dcéra, ktorá je vraj v mojom veku ( 19 ) je už vydatá a má dve deti. Má ju veľmi rád a kedykoľvek je to možné, ide ich navštíviť. Manželka ho opustila práve kvôli jeho amputovanej nohe, vraj načo jej bude taký chlap.

 Čo ma na Jozefovi fascinovalo najviac ale nebol jeho osud. Skôr to, ako sa s ním vysporiadal. Aj napriek tomu všetkému, čo sa mu stalo, bol hlboko veriacim človekom. Snažil sa na vieru presviedčať aj mňa, vraj Boh mu pomohol, keď mu bolo najhoršie a stále mu pomáha. Nemá hanbu žobrať, veď to predsa len nerobí otvorene na ulici a Boh vie, že nie je nijaký ožran. " Keď mi bolo hrozne zle Mišo, keď som myslel že umriem, tento pán mi pomohol. Tento. " a vytiahol obrázok Ježiša umučeného na kríži. " Keď sa ma raz kamarát pýtal, prečo verím v Boha keď som ho nikdy nevidel, odpovedal som, že ja ho vidieť nemusím, ja ho mám tuto!" a ukázal na košelu v oblasti, kde by malo byť uložené srdce. Keby nemal jeho, tak sa nikdy nezotaví tak dobre. Nabádal ma takisto k tomu, aby som si dával pozor na zdravie, nech ho neprehrám v lotérii, že mám len jedno. Vravel: " Na niektoré veci sa oplatí si počkať. Fakt. Aj keď budeš čakať dlhšie, prídu. " Niekdy som sa smial, niekedy som bol vážny. Na konci nášho rozhovoru mi povedal, nech hlavne nestrácam srdce, lebo čo by sme to boli za ľudia, keby sme nemali srdce ?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Pod hradom Strečno prišla mnou tak dlho očakávaná otázka, či nepôjdeme na jedno pivo :-) Je mi jedno, či si to všetko vymyslel len pre to, aby vo mne vyvolal ľutosť, alebo preto aby som mu prispel na jeho vytúžený mok. Neverím, že je tak dobrý herec. A aj keby, neprekážalo mi mu tých dvadsať korún dať. Bolo 3. júla, 5 dní do dôchodku a nemal ani korunu. Nech si to skráti.

 Niekedy ani netušíme, s kým cestujeme vo vlaku. Nevieme nič o jeho osude, trápeniach ale aj drobných radostiach. Jedno, čo mi Jožko tiež vravel bolo, že mal vďaka svojej tmavšej pleti sem tam problémy v nemocnici, na vyšetreniach a podobne. Táto jeho story vo mne len utužila vieru v poznávanie ľudí zvnútra, nie z vonka. A za to tomuto cigáňovi ďakujem :-)

Michal Rovinsky

Michal Rovinsky

Bloger 
  • Počet článkov:  18
  •  | 
  • Páči sa:  0x

... veľké NOHY ... veľké SRDCE ... veľké ÚSTA ... Zoznam autorových rubrík:  Politický gulášTémy na diskusiuSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu